Hledání kořenů – Hľadanie koreňov

Hľadanie koreňov

Keďže som absolvovala štúdium vedného odboru patriaceho do rodiny historických vied a pracujem v múzeu, samozrejme ma lákalo pátrať aj po histórii našej rodiny. Zo slovenskej strany pochádzam z liptovskej dediny (pardón, mestečka) Hybe, z českej sa v našom rode kombinujú stredné a východné Čechy, napriek tomu, že môj otec sa narodil v Prahe.
Vďaka programu Familysearch mi slovenské archívy vydali všetky informácie o komplikovaných rodinných príbehoch, spätých s mojou starou mamou, ktorú som nepoznala, pretože zomrela v roku 1938. Získala som ale informácie o prastarej i praprastarej matke, tetách, ujoch, bratrancoch i sestreniciach vlastných i nevlastných. S tou českou stranou to bolo komplikovanejšie, napriek tomu, že som sa zaregistrovala na stránkach všetkých možných archívov. Neostalo nič iné, len sa obrátiť na profesionálov. Trvalo to trochu dlhšie, ale výsledok, ktorý v mojom počítači pristál v máji 2021, bol veľmi zaujímavý. Vedeli sme, že prastarí rodičia z dědečkovej strany žili v mestečku Kácov, no najstarší údaj nás doviedol až do roku 1775 a viazal sa k obci Bohouňovice II., dnes sa nachádzajúcej v okrese Kolín. Babičkina rodina pochádzala z východných Čiech, z okolia mesta Hořice.
Neviem, či budete súhlasiť, ale corona bola na niečo dobrá. V našom prípade napríklad na to, že môj brat v rámci cestovateľského „absťáku“ prišiel na myšlienku vyraziť po stopách predkov do českých krajín. Vypracoval seriózny harmonogram, zistil dokonca aj stravovacie možnosti a zostavil rozpočet. Moju úlohou bolo zabezpečiť ubytovanie.
19. mája 2022 sa naše plány stali skutočnosťou a fragment našej rodiny, to znamená môj brat s manželkou a ja s dcérou, sme z Martina vyštartovali smerom na Rataje nad Sázavou. Prečo sa tu zrazu zjavilo mesto Rataje? Z jednoduchého dôvodu: v Kácove sa nám ubytovanie zohnať nepodarilo.
Prvou zastávkou nášho putovania bolo mesto Žďár nad Sázavou. Nachádza sa na pomedzí Čiech a Moravy, v centrálnej časti Českomoravskej vrchoviny v Žďárských vrchoch, na rieke Sázava. Súčasťou historického centra mesta je radnica, morový stĺp a barokovo upravená pevnosť. Najväčšie turistické „ťaháky“ sa však nachádzajú na severnom okraji mesta. Prvým je vrcholné dielo architekta Jana Blažeja Santiniho (1677 – 1723) Kostol Sv. Jana Nepomuckého na Zelenej hore, v roku 1994 zapísaný do zoznamu pamiatok UNESCO. Kostol nechal v rokoch 1719 – 1722 postaviť opát žďárskeho cisterciánskeho kláštora Václav Vejmluva. Santinimu sa tu podarilo vytvoriť originálnu a fascinujúcu stavbu, ojedinelú v európskom kontexte. Nie je to veľkolepé monumentálne dielo, kostolík na Zelenej hore patrí skôr k Santiniho menším projektom, ale s nezvykle poňatou stavbou sa spája detailne premyslená symbolika, v ktorej sa výrazne uplatňuje číslo päť. Santini sa v Žďári podieľal aj na stavbe Dolného cintorína a na barokovej prestavbe cisterciánskeho kláštora, ktorý bol neskôr prebudovaný na zámok. Tieto stavby vytvárajú unikátny krajinný a urbanistický barokový celok. Práve v zámku umiestnené Múzeum novej generácie je druhým z turistických ťahákov tejto lokality. Obsahuje unikátnu zážitkovú expozíciu, prístupnú s audiosprievodcom. Prvá časť expozície, nachádzajúca sa v prízemí, približuje Cisterciánsky rád, ktorého história je spätá s objektom, druhá, do ktorej sa návštevník dostane po unikátnom špirálovitom schodisku, vedie do sveta baroka. Ja, ako ortodoxná múzejníčka nie som celkom uzrozumená s tým, že by sa ďalší vývoj múzeí mal uberať týmto smerom, no návšteva múzea je určite zaujímavá a vrelo ju odporúčam.
Ďalšou zastávkou našej púte bolo mesto Kácov, v minulosti centrum remeselnej výroby, podnikania a významné letovisko Posázavia. Nachádza sa v okrese Kutná Hora v Stredočeskom kraji. Jeho základ tvorí veľké obdĺžnikové námestie nad riekou a brodom. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1318, kedy bol jeho majiteľom rod Černčických z Kácova. V roku 1412 bol Kácov povýšený na mestečko. V roku 1457 tu bol založený pivovar, ktorý v roku 2001 obnovil svoju činnosť. Asi od polovice 15. storočia stála v meste pevnosť, v 16. storočí prestavaná renesančne, po roku 1635 na barokový zámok. Za súčasnú podobu vďačí veľkovojvodkyni Anne Marii Toskánskej, jednej z najvýznamnejších a najbohatších dám svojej doby. Na zámku sa síce často nezdržiavala, ale pretože si potrpela na luxus, na stavbe ani výzdobe nešetrila. Medzi najväčšie zaujímavosti zámku patrí jedenásť slepých okien, vyzdobených portrétmi šľachticov, aby všetci poddaní mali pocit, že ich panstvo neustále sleduje. Ďalším unikátom zámku je krytý most, rozdeľujúci zámocké nádvorie, spájajúci zámok s priľahlým farským kostolom. Zachovala sa tu pôvodná baroková dlažba a čiastočne okná a dvere.
Napriek tomu, že podľa rodokmeňa práve v tomto meste žili naši prastarí rodičia (Josef Bílek, šafár vo výslužbe, inokedy uvádzaný ako mistr barvířský a Anna, rodená Palusková), dnes tu už podľa vyjadrení obyvateľov Kácova nositelia tohto mena nežijú. Darmo, dědeček odišiel za prácou do Prahy, po svadbe s našou babičkou sa presťahoval do východných Čiech a náš otec sa presťahoval na Slovensko…
Po občerstvení v reštaurácii umiestnenej pod impozantným zámkom, poskytujúcej nielen dobré pivo, ale aj výhľad na rieku Sázava, sme teda pokračovali v ceste do na dnes stanoveného cieľa – Ratají nad Sázavou. Prvá písomná zmienka o tomto meste pochádza z roku 1289. Názov Rataje pochádza z praslovanského slova „ortaj“ a neskoršieho staročeského „rataj“, čo je označenie pre oráča. Pre Rataje je typická silueta hradu Pirkštejn (aj Pirkenštejn) s obrannou vežou a gotickým palácom na skalnatom výbežku nad riekou Sázavou. Miestnou zvláštnosťou je to, že tu bývali dva hrady (oba v prvej tretine 14. storočia založil Jindřich z Lipé); pričom ten druhý sa postupne premenil na renesančno-barokový zámok, v ktorom dnes sídli Múzeum stredného Posázavia. Počas sedliackeho povstania v roku 1627 bol hrad Pirkštejn poškodený a následne opustený. V rokoch 1713 – 1724 ho prestavali na faru so zvonicou. Dnes je v majetku cirkvi, od roku 2015 si ho prenajíma pražský kaviarnik Ondřej Kobza (áno, ten čo organizoval „pokovidový“ obed na Karlovom moste). Hrad je síce spravidla verejnosti neprístupný, no v jeho bezprostrednej blízkosti umiestnil majiteľ tzv. Poesiomat, ktorý hlasom Jiřího Lábusa približuje históriu i zaujímavosti tohto mestečka. Keď dobre zatočíte kľukou, dozviete sa napríklad o osobnosti Hynce Ptáčka z Pirkštejna, ale aj o relatívne nedávnej slávnej histórii tohto ešte v 1. polovici 20. storočia prosperujúceho výletného mestečka, podfarbenej húkaním ikonického Posázavského pacifiku. Ďalšími pamiatkami sú v centre mesta stojaci barokový kostol sv. Matúša, kaplnka sv. Antonína, Kaplnka sv. Václava a fragmenty mestského opevnenia. Pod skalným zrázom sa hadí rieka Sázava, pre turistov je tu pripravený vodácky kemp Bořeň, ležiaci nad ratajským splavom, pod železničným mostom je stanové táborisko Na Břečkárně a trampská osada Indiánská rezervace.
A teraz niečo pre mladšie ročníky: Rataje si spoločne s neďalekou Sázavou, Sázavským kláštorom, hradom Talmberk a ďalšími miestami v Posázaví vybrali tvorcovia hry Kingdom Come: Deliverance. Dej sa odohráva na pozadí skutočných historických udalostí roku 1403 a tiež na reálnych miestach, verne prevedených v pomere temer 1:1 do hernej mapy. Rataje poznáte ako menšie mesto, obohnané hradbou; zvyšky opevnenia sú dodnes viditeľné pri hrade Pirkenštejn. Vo svete počítačových hier sa s uznaním hovorí, že ide zrejme o najpresnejšie geograficky a historicky zasadenú, a teda vierohodnú hru.
Po noci v penzióne pietne zachovávajúcom prvorepublikovú atmosféru sme sa vydali do ďalších lokalít, zadaných rodokmeňom, tentoraz do rodných viesok prapradědečka a praprababičky. Prvou z nich boli Bohouňovice II V literatúre sme sa dočítali, že Bohouňovice II sú typom starobylej slovanskej osady s kruhovou základňou. Prvá zmienka o tejto lokalite je z roku 1390, kedy sa spomína Mikuláš z Bohouňovíc. Až do husitských vojen bola majetkom cirkvi. V polovici 15. storočia získal Bohouňovice rod Čabelických zo Soutic, v roku 1588 sa majiteľom stal Jaroslav Smiřický ze Smiřic. Aktuálne sú Bohouňovice II administratívnou súčasťou obce Horní Kruty. Pôvod názvu obce je odvodený od osobného mena Bohuň, Bohún nebo Bohuněk (= Bohumil), teda znamená dedina Bohuňovho ľudu. V roku 1910 bol do názvu obce doplnený index „II“ na odlíšenie od Bohouňovic u Červených Peček, ktoré sú označené indexom „I“. Bohouňovice I sme nenavštívili, no Bohouňovicami II sme boli očarení. Čakala nás totiž malebná dedinka, vďaka relatívnej blízkosti s Prahou dnes už viac menej obývaná chalupármi. Dodnes sú tu domy obrátené štítom do stredu námestíčka s kaplnkou a rybníčkom, čím vytvárajú priam ladovskú atmosféru. Podčiarkovalo ju krásne počasie a rozkvitnuté záhradky i okolité lúky. Na námestíčku stál pôvodne aj rodný dom nášho prapra…, v rodokmeni uvedeného ako Ján Bjlek, gruntownik z Bohauňowic. Na tomto „grunte“ sa pravdepodobne v roku 1775 narodil aj jeho otec, náš praprapradědeček, v matrike uvedený ako Joannes Bilek. Grunt č. 5 sme síce našli, no dnes sa na ňom nachádza stavba relatívne nová, murovaná, približne zo 60. rokov 20. storočia. Tak nám aspoň súčasní majitelia, ktorí tu našli protiklad rušného spôsobu života v Prahe, urobili fotografiu pred jeho bránou. Opäť sme sa pokúšali zistiť, či tu ešte niekto z našej famílie žije a dozvedeli sme sa, že ešte donedávna sa „chodívalo k tetičce Bílkové“. No, aspoň viem, po kom „to“ mám.
Ďalším cieľom bola obec Dolní Kruty, odkiaľ pochádzala naša praprababička Anna, rozená Herwert. Názov obce údajne znamená, že išlo o dedinu krutých ľudí, no historici pripúšťajú aj možnosť súvisu so staročeským slovom „krůtiti“ s ohľadom na krútiacu sa cestu, vedúcu ku Kouřimi. Priznám sa, že mňa napadla aj tretia možnosť – a to súvis so slovom krůta. Čo ak sa tu v minulosti mimoriadne darilo práve tejto hydine? Prvá zmienka o obci je z roku 1228, kedy ju akýsi Přibyslav venoval cisterciánskemu kláštoru Lubuš v Sliezsku. Od 14. storočia do roku 1421 bola v majetku Sázavského kláštora. Následne vystriedala niekoľko majiteľov, kým sa aj ona nestala majetkom Jaroslava Smiřického ze Smiřic, a taktiež bola pričlenená k černokostoleckému panstvu. Od roku 1868 je pripojená k susediacej obci Horní Kruty. Po krátkej prechádzke sme objavili pamätník padlým v 1. svetovej vojne, kde sa nachádzali mená a fotografie až dvoch našich pravdepodobne príbuzných (Hervert Václav, Hervert František). Pretože náš itinerár neurčovala časová súslednosť, ale mapa, pri ďalšom putovaní sme sa dostali do obce Radlice, odkiaľ pochádzala ďalšia z našich praprababičiek Anna Palusková, rodená Jirovská (matka už spomenutej prababky Anny, rodenej Paluskovej, dcery Jakuba Palusky, ssafáře ve dvoru Kácovském). Radlice ležia v katastrálnom území obce Radlice u Barchovic. O veku osady vypovedá rodové, meno, svedčiace o tom, že obec založil Radla (tj. Radislav). Dedinka príjemná, opäť ukrývajúca pamätník vojnovým obetiam a opäť aj s fotografiou a údajmi o našom zrejme príbuznom Janovi Jirovskom.
Krásny kraj s šírymi lánmi, rámovanými mierne zvlnenými zalesnenými kopčekmi a riekou Sázava ukrytou v hlbokom údolí, sa nám stále hlbšie dostával „pod kožu“ a vrýval do srdca. Bolo nám len ľúto, že väzby s ním sú už definitívne spretŕhané a my sme tu už len cudzincami nerozoznateľnými od bežných turistov.
Objavujúc krajinu predkov, nemohli sme obísť jej impozantnú dominantu – hrad Český Šternberk. Založil ho okolo roku 1241 Zdeslav z Divišova, ktorý ho pomenoval podľa svojho rodového erbu, zlatej osemhrotovej hviezdy a prijal nový prídomok „zo Sternbergu.“ (Stern = hvězda, Berg = hora). Roku 1467 bol hrad dobytý a následne prestavaný v štýle neskorej gotiky. Ďalšia veľkorysá prestavba v štýle raného baroka prebehla v 2. polovici 17. storočia, kedy už hrad stratil pôvodnú obrannú funkciu a dbalo sa skôr na pohodlie jeho obyvateľov. Kamenné múry gotického hradu na vysokej skale od toho času skrývajú zámocké interiéry. Priemyselná revolúcia neobišla ani Český Šternberk, začiatkom 20. storočia bol hrad elektrifikovaný, bol tu vybudovaný vodovod a ústredné kúrenie. Dnes je majetkom už 20. generácie potomkov zakladateľa. Jeho návštevník má možnosť navštíviť 15 miestností bohato zariadených mobiliárom z rôznych štýlových období, spoznať významných členov šternberskej rodiny a nahliadnuť do ich spôsobu života. Pohľad z okien hradu je osobitným zážitkom: údolie Sázavy ako na dlani a celkom pri päte skaly útulná zámocká reštaurácia, ponúkajúca špeciality staročeskej kuchyne. Po intenzívnej konzumácii duchovnej potravy a množstve zdolaných schodov, sme nadobudli pocit, že si zaslúžime aj potravu ako takú. Naše kroky preto samozrejme viedli práve sem. V zámockej reštaurácii nás privítal príjemný a milý personál a naozaj široká ponuka jedál. No nedajte si potom staročeskú sviečkovú!
Ďalšia noc v prvorepublikovom penzióne bola obohatená o nevšedné divadlo spôsobené búrkou, bleskami osvetľujúcou protiľahlý zráz údolia nad riekou. Ráno sme za zvukov motorových píl odstraňujúcich búrlivým vetrom vyvrátené stromy, opäť vyrazili na cestu. Po zastávke v Kutnej hore, ktorej krásy by si zaslúžili osobitný príspevok, sme opustili Posázavie i stredné Čechy a presunuli sme sa do Čiech východných, podeliť sa o svoje zážitky s tou časťou rodiny, ktorá neopustila rodný kraj našej spoločnej babičky. Pre nás je jeho srdcom mlyn na okraji malinkej dedinky Dolní Černůtky čítajúcej 32 čísiel popisných, nachádzajúcej sa v okrese Jičín. História tejto časti rodiny však ešte len čaká na svoje odhalenie, preto sa o zážitky spojené s putovaním týmto krajom rada podelím niekedy inokedy.

Hana Zelinová, fotografie z archívu autorky